Snehový labyrint
4.
Andrej sa prebudí do jasného dňa. K očiam zdvihne ruku s hodinkami, aby videl koľko je. Skoro deväť. Dneska dokončí labyrint. Musí povedať, že oproti iným svojim dielam, toto naťahuje, ako najviac môže. Spustí ruku a zadíva sa vedľa seba. Na druhom vankúši je jamka od hlavy. Musel odísť pred chvíľkou. Zavrie oči. Najradšej by nikam nešiel. Čo asi povie na prekvapenie v labyrinte? Potom sa prekvapene nadzdvihne, pretože začuje zvuk. Pokrývka mu spadne k pásu. Je tu ešte?
„Dobré ráno. Ešte si polež.“
Andrej sa mimovoľne začervená, pretože prišiel na jeho tajnú slabôstku. „Vstanem.“
„Len lež. Za chvíľku som u teba.“ Pristúpi k nemu a vášnivo ho pobozká. Zamručí a rýchle odíde. Andrej sa za Štefanom nechápavo díva. Čo zas malo toto znamenať? Od tej doby, čo dostal svoje fotky, ktoré ihneď spálil, tak spí pokojne. Nič sa nestalo. Každý deň jazdí na svahu, ako by si chcel vynahradiť dlhoročný pôst. Cíti, že je vo forme, ale na závodné lyžovanie to už nikdy nebude. Vyštuduje tak ako chcela mamina, stane sa riadnym zamestnancom.
Zrazu začuje tlmené nadávky. Dvere povolia a on sa díva na vznášajúcu sa tácku s vázou a kvetom. „Je to ťažšie, než som si myslel,“ povie Štefan a nohou zabuchne dvere.
„Hlavne aby to všetci počuli,“ povie ironicky. Znova ho prekvapil.
„Veď je to jedno. Všetci vedia, kde trávim noci.“
„Len kvôli tej tácke… Oh, prepáč.“ Keď sa pozerá na svoje kolená, kde je tácka s jedlom a ružičkou. Je v rozpakoch, pretože nevie, čo povedať.
„To nič. Tak dneska skončíš?“
„Hej,“ hlesne. A s tým budem musieť odísť. Preto to naťahoval, ale nakoniec to dokončil. Pozrie sa na Štefana, potom sa opäť vráti k jedlu. Nikdy spolu nehovorili o budúcnosti. Prosto spolu spali, ale on by chcel trochu viac. Nie iba sex, aj keď skvelý.
„Je niečo špatne?“
„Ne, prečo?“
„Neješ.“
„Prepáč, to je tým labyrintom. Keď ich končím stavať, som z toho vždy špatný. Na jednej strane eufória, že je koniec, na druhej strane smútok, že sa to končí. Ďakujem pekne.“
Štefan si povzdychne. Evidentne ho niečo trápi, ale čo? Andrej sa pustí do vajíčok. K tomu zajedá chleba. Nakoniec si dá teplý croissant. „Vykrmuješ ma. Chceš, aby som bol tučko?“
„To ti v žiadnom prípade nehrozí. Do labyrintu pôjdem prvý.“
„Ale isto.“ To sa ešte uvidí. Má svoje plány, ale keď nevýdu, nastane čo? Katastrofa? Nie, len proste zoberie svoje saky-paky a odíde, kam patrí.
„Už sa teším. Je obrovský.“
„Človek sa v ňom ľahko stratí, ale spomínal si, že z tvojho okna je tam vidieť.“
„To áno, ale nie je vidieť do stredu. Vôbec neviem, čo si tam schoval. Neviem, prečo mi to nemôžeš povedať. Pôjdeš popoludní na svah?“
„Tento krát nie.“ Privonia si k ruži. Je červená a musela stáť nekresťanské peniaze. Usmeje sa. Je to blázon. Raz sa ho spýtal, ako získal tie jeho materiály. Len povedal, že mu to dodal známy. Nepýtal sa. Chcel by minulosť definitívne uzavrieť.
„Tak hotovo. Obleč sa a pôjdeme tu slávu otvoriť. Už sa teším ako malý chlapec. Nikdy by som nepovedal, koho nájdem, keď sa tam zastavím.“
„Koho?“
Štefan neodpovie a miesto toho mu dá poriadny bozk. Andrej mu ovinie ruky okolo krku a zašepká. „Čo tak na chvíľku zostať tu?“
„Rád by som, ale musím tiež pracovať.“
„Tak dobre.“ Vysúka sa spod pokrývky. Zneistí, pretože vôbec netuší, ako si spolu stoja. Miluje ho, alebo len chce, aby ho videli s niekým, kto je slávny? Prečo len nemá odvahu sa ho spýtať? Potom pochopí. Zamiloval sa, ale čo keď Štefan nie? Čo keď povie, že to bol len flirt?
„Dneska si strašne divný.“ Objíme ho zozadu. „Ak chceš, môžem zostať.“
„Nie! Musím to dorobiť. Aj tak sa to vlečie. Prepáč, možno na mňa niečo lezie.“ Prehrabne si vlasy a s úsmevom sa k nemu otočí. „Radšej ma nebozkávaj lebo ešte niečo chytíš!“
„Tak nech! Radšej budem chorý, než aby som sa vzdal tvojich bozkov.“
Andrej znova zneistí. Niekedy to vypadá, že bez neho nemôže žiť a niekedy on sám o všetkom pochybuje, ale dneska sa to vyjasní. Musí zistiť, ako to s nimi je.
„Už zase plávaš v oblakoch. Stalo sa niečo? Niekto ti volal, písal?“ Čo keď sa mu ten pako Zdeno opäť vyhráža? Alojz prisahal, že sú to všetky materiály, ale ver niekomu takému, i keď nemal dôvod klamať.
„Čože?“
„Zdeno? Volal ti? Vyhráža sa ti?“
„Nie, to je v poriadku. Nič také.“
„Tak dobre.“
„Ale ľudia už na to prišli, kto som.“
„Bodaj by nie! Tak ako ty nikto iný lyžovať nevie a keď frčíš dolu zjazdovkou, všetci ti závidia. To je jasné, že sa potom pýtajú. A pre mňa pracuješ. Som nadšený.“ A nielen to. Vedľa neho našiel skutočne pokoj. Má úplne všetko, aj keď občas mu robí starosti. Ako dnes. Mohol by mu povedať, čo mu je, ale mlčí ako ryba. „Bojíš sa, že na to príde?“
Andrej prikývne. „Netuším, čo urobí, ale nebudeme si tým lámať hlavu. Bež dolu.“ Pobozká ho a objíme. Má pocit, ako by ho mal vidieť naposledy. Štefan ho pohladí po chrbte. Miluje toho štíhleho zjazdára. Kto by povedal, že sa mu jeho fantázie splnia a on ho zachráni? Bude ho musieť predstaviť doma, ale kedy to netuší. Vôbec sa o neho s nikým nechce deliť. Pustí ho a sleduje, ako zmizne v kúpeľni. Zoberie tácku, ale ružu tu nechá. Zíde do kuchyne.
„Bolo to dobré, pán Štefan?“
„Ďakujem, Júlia. Výborné. Andrejovi veľmi chutilo.“
Tá sa rozžiari. „To som rada. Urobím niečo dobrého na oslavu dokončenia labyrintu. Kto by povedal, že sa to dokončí a bude to také veľkolepé.“
„Pôjdeš dnu?“ osloví dlhoročnú kuchárku, ktorá varí jednoducho, ale o to lepšie.
„Ja? Ani náhodou, pán Štefan! To nie je pre také staré, ako som ja. To je pre mladších, ale užite si to. Pôjdete, nie?“
„Ako prvý. Len sa bojím, že sa strápnim a nenájdem cestu von.“
Júlia zakýva prstom. „Nech Vás to ani nenapadne. Pán Štefan urobil dobre, že vám dal penzión. Dobre sa oň staráte.“
„Snažím sa. Idem za Václavom dohliadnuť, aby sa neflákal.“
„Dobre robíte.“ Vonku sa zrazí s Andrejom a keď nikoho nevidí, ukradne mu bozk. Andrej si nasadí čapicu, zachumlá sa do perovky, nasadí si rukavice a vyjde von. Zima. povedal by, že teplota klesla najmenej o päť stupňov. Len, aby nesnežilo, pretože inak to pokazí celý efekt. I keď s tým sa na horách musí rátať. Ide k labyrintu, ktorý sa rozkladá na veľkom priestranstve. Chýba posledný diel a bude to hotové. Kriticky sa na to zadíva. Možno to prehnal. Po obede sa slávnostne otvorí a on má plán, ktorým buď všetko získa alebo naopak všetko stratí.
Pozrie sa na kocky, ktoré si tu včera pripravil. Postaví takú malú pyramídovú slávobránu. Len ešte musí vziať rebrík, ktorý bohvie prečo, zo včerajška zmizol, ale možno ho Václav schoval. Otočí sa, keď sa zarazí. Pozerá priamo do Zdenových oči. Nechápe, prečo sa na neho tak pozerá. Ako by ho nenávidel. Prehltne.
„Čo chceš?“
„Porušil si našu dohodu,“ povie Zdeno hlbokým hlasom, ktorý v ňom predtým vyvolával vzrušenie, ale teraz v ňom vyvoláva nechuť. „Si znova na svahu a k tomu na lyžiach. Vieš, čo to znamená?“
Andrej ustúpi. Na Zdenovej tvári sa objaví nepekný úsmev. „Nič na mňa nemáš.“ V duchu si vybaví kotol, v ktorom skončili materiály.
„Myslíš? Myslíš, že keď ten tvoj milenec dostal Alojza, že nemám ďalšie? Vypadni odtiaľto a fofrom alebo chceš, aby všetci videli tie fotky? Tie najlepšie som si schoval. Čo asi tak povedia noviny na štetku? A čo tvoj priateľ, rodina, jeho rodina? Zober si veci a vypadni. Aby si videl, že som milosrdný, tak máš na to dve hodiny.“ Otočí sa a odchádza. Andrej sa vo vnútri chveje strachom, ale stojí ako kameň. Jemu stačilo vidieť len pár fotografií, aby na to nikdy na to nezabudol. Nechce, aby všetci videli tie fotky. Zdeno je schopný to urobiť.
Pozrie sa na hodinky. Z jeho limitu už zostala jedna hodina päťdesiat päť minút. Prečo sa ručička tak rýchle posúva? Námesačne ide preč. Labyrint nedokončí.
Zdeno ho z úkrytu pozoruje. Oddýchne si. Nikdy sa nesmie vrátiť na svah. Nikdy. Nenávidí ho. Vždy v jeho tieni. Vždy druhý, tretí. Vždy pod ním. Už od malička. Nech sa snažil, ako chcel, nikdy nedosiahol jeho úspech. Určite odíde. Spomína si jasno, ako mu jeden známy volal a len tak mimochodom mu povedal, že videl Andreja Juhasa na svahu. Bol nadšený tou správou, že ho div na tu diaľku nezabil, ale ovládol sa. Prvé čo urobil, hneď sem prišiel. Vedel už, čo a ako, a preto šiel podvečer na svah. Nečakal dlho. Ten štýl je proste nenapodobiteľný. Ako by niekto roztancoval svetlo. Ľahkosť bytia. Odišiel. Volal Alojzovi, ale zistil, že je zatknutý. Zrejme Andrej nejako získal fotky, preto si myslí, že má vyhraté. Teraz si len postráži jeho odjazd a bude to. Ten jeho priatelíček sa do toho nebude miešať. Ako pozná Andreja, nikomu nič nepovie.
Andrej zájde do svojej izby. Marta zo svojho miesta vzhliadne a pomyslí si, že vypadá strašne, ale v tom zazvoní telefón a ona na všetko zabudne. V izbe sa hodí na posteľ a schúli sa do klbka. Nemal Štefanovi uveriť, ale tak strašne chcel byť voľný. Lenže sa mýlil. Bude musieť odísť. Bude lepšie, keď to urobí čo najrýchlejšie. Vstane, zbalí si veci. Občas sa zastaví a zadíva sa von. Nevidí labyrint, pretože je z druhej strany, ale svahy. Bol na nich šťastný, ale zistil, že v niečom náruči je ďaleko šťastnejší. Odíde domov. Tam patrí. Jeho miesto nie je v horách. Rozhliadne sa po izbe. Bol tu šťastný. Prázdnou recepciou prejde ako duch.
Tašku hodí do auta. Viac tu toho nemá, pretože lyže mal požičané. Neboli ako jeho na mieru, ale necelo sa mu ísť dolu.
Výborne, hlúpučký Andrejko, pomyslí si Zdeno. Jeho práca je hotová. Vyjde z úkrytu a ponáhľa sa na svoju chatu.
Andrej vyjde, ale srdce mu kričí , aby sa zastavil, ale pomaly schádza dolu. Nechce sa mu. Jedna časť mu šepká: Choď!, druhá mu hovorí: Zostaň. Nemôže ohroziť Štefana, svoju rodinu jeho rodinu alebo penzión a tiež nechce vidieť seba samého v novinách. Zdeno by to urobil. Ako mu niekedy mohol veriť? Zovrie volant. Keby bol nejaký únik, ale nie je nič. Nevidí cestu. Dôjde domov. Zadíva sa na sochy a uvedomí si, že už nie sú tak pekné ako pred tým. Opravím ich, rozhodne sa. Pustí kúrenie, v predsieni odloží tašku a ide pracovať.
Štefan vykukne von. Robí to rád, pretože takto vidí, ako Andrej pracuje. Ihneď si uvedomí, že buď je v labyrinte alebo niekde preč. Zamrzí ho to a tak sa otočí naspäť. Neznáša tieto veci, keď sa pozrie na hromadu papierov. Samé objednávky. Lenže má rád vo všetkom poriadok. Keď spracuje ďalšie papiere, znova sa pozrie von. Ihneď si uvedomí, že všetko je na svojom mieste, že sa s ničím nepohlo. Možno sa Andrejovi niečo stalo. Dneska bol taký divný. Oblečie sa a vyjde von. Ide k labyrintu. Ihneď si uvedomí, že sa s ničím nepohlo, ale kde je Andrej? Včera hovoril, že dneska bude musieť na rebrík. Smial sa, pretože rebrík na snehu je dosť zvláštny. Zvlášť, keď nie je opretý o budovu. Ide k miestu, kde je uložený. Zamrazí ho, keď ho uvidí. Otočí sa a ide do recepcie.
„Marta, nevidela si tu Andreja?“ Vzápätí si vynadá. Možno je vo svojej izbe. Určite a on tu plaší.
„Áno. Išiel nahor. Vypadal dosť divne.“
„Díky.“ Rozbehne sa po schodoch nahor. Udýchaný sa zastaví pred dvermi. Otvorí ich. Nie je tu. Zavrie ich. Tak kde môže byť?
„Pán Štefan!“
„Čo je, Marta?“
„Andrejovo auto je preč.“
„Čože?“ vybehne von. Nikde nie je. Vytiahne mobil a nájde jeho číslo, ktoré má v rýchlych voľbách. Nezdvíha? Niečo sa stalo? Čo? Zadíva sa na labyrint. Kam mohol ísť? Zájde dovnútra. Čo sa stalo?
„Niečo sa stalo?“ ozve sa ustaraný Martin hlas.
„Neviem. Mal dorobiť labyrint a odišiel. Mám špatnú predtuchu.“
Marta sa na neho pozrie. „Bežte za Václavom. Vidí na labyrint.“ Štefan sa rozžiari, ako hneď pochopí, čo chce povedať. Všetko sa točí okolo neho a ak sa niečo stalo, tak to muselo byť tam. Pobozká ju na tvár a vyjde von. Zamieri si to k vleku. Všimne si, že ľudí je dosť.
„Václav, všetko je OK?“
„Jasne.“
„Pozri, chcem sa ťa spýtať, či si niečo nevidel pri Labyrinte.“
„Dávam tu pozor. Neflákam sa,“ ohradí sa.
„Ja to viem, ale videl si niečo?“
Václav si zahryzne do pier. „No, Andrej tam prišiel. Chvíľku sa díval na bránu, práve som tu nikoho nemal,“ ihneď sa háji, že nedával tak celkom pozor.
„To je mi fuk, tak videl si niečo?“
„Potom sa obrátil a chcel niekam ísť, keď ho zastavil ten chlapík v zelenej bunde.“
Štefan sa zamračí. Turista? „Ako vypadal?“
„Na tú diaľku? No zelená bunda, tmavá nejaké pruhy, práve mi prišli nejakí ľudia, tak som musel dávať pozor. A ešte mal čierno-striebornú čapicu a nejaké nohavice. Niečo mu hovoril a potom neviem. Prišla väčšia partička ľudí.“
„Díky moc.“ Kto to asi bol? Čo mu asi povedal, že odišiel? Pretože najskôr to bol on. Mohol by to byť Zdeno? Ale čo by tu robil? Vytiahne mobil a začne obvolávať jednotlivé chaty. Ak je to on a pokiaľ sa neubytoval v nejakej súkromnej chate, potom má celkom slušnú šancu ho tu nájsť.
„Ahoj, je u vás ubytovaný Zdeno Volček? Pozri, len chcem vedieť, či áno alebo nie. Rozhodne ti ho nechcem prebrať. Nie? Díky.“ Ďalšie číslo. „Ahoj Miri, prosím ťa potrebujem láskavosť. Je u vás ubytovaný Zdeno Volček? Ten lyžiar. Ano? No to je skvelé. Veľmi pekne ďakujem… Nie, kdeže, dneska sa to nedorobí. Chceš sa prísť pozrieť? Isto. Tak veľmi ďakujem.“ Tak je tu. Ten parchant ho určite prehovoril, aby odišiel a Andrej v tomto smere veľmi nepremýšľa. Mohol za ním prísť a on by to zariadil raz dva. Lenže v takejto situácii nikto veľmi dvakrát nepremýšľa. Snaží sa ochrániť najbližších a myslí, že robí jedinú správnu vec. V tej chvíli človek je jednoducho slepý a hluchý.
„Tak kam si šiel?“ zašomre si sám pre seba. Potom sa usmeje. Keď je niekto zranený, uteká tam, kde je v bezpečí. To je domov. Síce nie vždy, ale v prípade Andreja to tak bude. Zájde na recepciu. „Marta, odchádzam.“ Tá sa ihneď dovtípi.
„Za Andrejom? Je to moc milý mladík a hotový umelec.“
„Tak nejako. Keby niečo som na telefóne.“ Až ho sem privedie, potom si to so Zdenom vybaví. Nebude jeho miláčika plašiť. To mu zlepší náladu. Zíde do nížiny a frčí si to po ceste, keď začne snežiť. Zanadáva. Nemá to rád, zvlášť v aute. Ak začne ešte viac, potom dneska labyrint nedokončí.
Po hodine zastaví pred známym domom. Zadíva sa na záhradu, na štíhlu postavu, ktorá sa morí so sochami. Zabuchne dvere, zavrie auto a ide k plotu. „Hej, Andrej!“
Ten sa pomaly narovná, potom sa otočí k bránke. Čo tu robí?
„Prišiel som si pre teba, tak sa zbaľ.“
„Čože?“
Štefan skúsi kľučku. Zavreté. „Otvor, nechcem tu hulákať.“ Andrej ide a otvorí. „Najradšej by som ťa vylátal ako malého chlapca. To si nemohol za mnou prísť a povedať mi to?“
„Len som prišiel… opraviť sochy.“
„Aha, deň to nepočkalo, že? Sneží, ideme dovnútra.“ Chytí ho za ruku a ťahá dnu. Zloží si bundu. Je tu teplo. „A labyrint nie je akože nič? Prečo si mi to nepovedal?“
Andrej sa nadýchne a pevne sa mu pozrie do očí. „To je moja vec.“
„Tak tvoja vec. Skvelé. A čo ako ja? Zdeno je v Bachledovej doline. Hovoril si s ním. Čo ti povedal?“
„To je moja vec.“
„Ako zaseknutá videopáska. Vydieral ťa. Vidím ti to na očiach. Ideme, pretože ťa môžem uistiť, že žiadne fotky už nemá.“
„Ako to vieš? Môže mať jednu, dve! Nechcem, aby sa na to všetci pozerali v novinách, potom na nete. Nechcem nikoho ohroziť!“
Ako si myslel. „Pretože to viem, pretože som ich sám bral a prebral jeho zložky. Myslíš, že by som tam niečo nechal?“
„Vzal? Ako? Koľko si mu dal?“
Štefan sa usmeje. „Nič. Býval som polišom.“
„Čože? Čo si presne robil?“
„Ja? Vyšetroval som. Moji známy mi toho dosť dlhujú. Požiadal som, aby zasiahli. Neboj sa, urobili to radi. Už dlho ich… štval. Kolega sa neskôr uistil, že skutočne mám všetko. Zdeno nemá nič.“
„Ale…“
„Zbaľ si veci a pôjdeme. Zariadim to.“
„Ehm, neublížiš mu.“
„Za čo ma máš? Prestalo snežiť, to je dobré znamenie. Pôjdeme. Pozerám, že si ešte nevybalil,“ spustí na neho a len sa modlí, aby si nespomenul, prečo odišiel. Musí ho okamžite napchať do auta a odviezť tam kam patrí. Do Bachledovej doliny, do svojho penziónu, do svojej postele.
Andrej sa zadíva von. Popravde nechce nič iného než byť v Bachledovej doline v Štefanovom náručí.
Štefan vidí, že sa mu to už rozležalo. V duchu zakľaje. Nestihol to, takže ho čaká dlhé prehováranie, aby sa zbalil.
„Neublížiš mu?“
Štefan zovrie päste. Neublíži? Tomu parchantovi rozflákne držku tak, že bude potrebovať plastiku. „Isteže nie. Predsa vieš, že polícia chráni obyvateľov.“Možno, že v tomto smere bude trochu naivný“, zadúfa.
„Ale čo keď sa to nepodarí? Nechcem, aby tie fotky niekto videl.“
„To ja tiež, nie. Stavím sa o svoj klobúk, že žiadne nemá. Celé je to len hra, ako ťa donútiť, aby si hral jeho hru. Videl som to veľa krát. Budeš veriť mne alebo jemu?“
„Ja… Tak dobre.“
Štefan si oddýchne. Čakal väčší boj, ale nakoniec to dopadlo veľmi dobre. „Tak pôjdeme. Patríš tam, nie sem.“
„Je to môj domov a nepočítaj, že budem skákať, tak ako budeš pískať.“
„Určite nie.“
„Tak dobre. Len si vezmem lyže a zbalím pár vecí.“
Štefan spozná pascu. „Ale kdeže. Len si vezmi lyže a ideme. Všetky veci máš tu, nie?“ ukáže na tašku v predsieni. „Kdeže máš tie lyže?“
„V pivnici.“
„Tak ideme pre ne.“ Bude lepšie, keď bude sedieť v aute, než aby tu strašil. Keď už sú lyže na streche, oddýchne si. Je rád, že ho prehovoril. Teraz už zostávajú len maličkosti.
„Pripútaj sa, ideme. Čo myslíš, dokončíš dneska ten labyrint?“ opýta sa trochu váhavo.
Andrej sa zahľadí von. S Štefanom mu je dobre. Ako by ho pred všetkým chránil. Je to kvôli tomu, že bol poliš? Alebo možno preto, že vždy vyžaruje taký pokoj?
Štefan v duchu kľaje ako pohan. Ten parchant dostane, čo mu patrí.
Dokončí to. Musí. Kvôli sebe, kvôli ľuďom, čo sa na neho pýtali, aj kvôli Štefanovi. „Áno.“
„Čože?“ opýta sa Štefan, ktorý už zabudol, na čo sa pýtal.
„Dokončím ten labyrint.“
„To bude fajn. Ale dnes do neho pôjdem iba ja, inak za seba neručím a zajtra ho otvoríme pre zvyšok ľudí. Myslím si, že pár ľudí to ku mne pritiahne.“
„To uvidíme. Nerob si príliš veľké nádeje.“
„Neboj, viem, čo ľudí baví. Pozri sa, skoro sme tam.“
„Kam to ideš?“ opýta sa, keď už zastaví pred neznámou chatou.
Štefan zaváha. Má zo sebou vziať Andreja alebo nie, ale ten už vysadá. Štefan si pomne ruky. Dúfa, že tam ten parchant ešte bude. Vojde dovnútra.
„Ahoj, Miri.“
„Ahoj, Zmija. Díky za flek. Je tu zábava.“
V Andrejových očiach sa objavia otázniky. Zmija? Ako to myslí táto super čiernovláska s božským telom? Boli spolu milenci? Vzápätí to zavrhne. To by s ním nespal.
„čo potrebuješ?“
„Maličkosť. Spomínaš si, kvôli komu som volal?“
V modrých očiach krásky sa zaiskrí. „Ale čuchám tu zločin. Vášeň?“ jej oči skĺznu na Andreja. „Sladučký.“
„Sklapni, Miri. Tak kde je?“
„Hm, vieš, že je to proti pravidlám.“
„Miri!“
„Tak hej. Ja vám ho zavolám. Nemôžem povedať, kde je.“ Vezme telefón, keď k nej pristúpi Andrej.
„Povedzte mu, že je tu Andrej Juhas.“ Prehltne. Nie je to veľa? Má strach, ale mal sa tomu postaviť dávno, ale vtedy nevidel cestu a nikoho pri sebe nemal okrem mamky.
„Pán Volček? Tu je Miri, prosím Vás, chcel by Vás vidieť pán Juhas.“ Ticho. Miri skĺzne po Andrejovi ešte raz. „Áno, je tu. Mám niečo odkázať? Iste.“
„Hneď tu bude. Nechcete salónik?“ usmeje sa. „Nikto tam nie je a ja od istej doby zle počujem.“
„Miri, máš sluch jak netopier. Díky, máš to u mňa.“ Vezme Andreja za ruku a odvedie ho do salónu. Posadí sa a naaranžuje si kreslo tak, aby hneď na toho bastarda videl. Len, keď si spomenie, čo napáchal, otvára sa mu vo vrecku nožík.
Dvere sa rozrazia a objaví sa vysoký muž približne rovnakého veku ako Andrej. „Čo to má…,“ zarazí sa, rozhliadne sa. Keď nikoho iného nevidí, zavrie dvere. „Vzal si si posilu? Zajtra sa tie fotky objavia vo všetkých magazínoch. Myslím, že sa staneš dosť populárny.“ Otočí sa a chce odísť.
„Žiadne fotky nemáš.“
„Myslíš?“ otočí sa s úškľabkom. Andrej strnie. Znie to presvedčivo. Čo urobí Štefan?
„Nedáš ich tam! Počuješ!“
„Potom odtiaľto vypadni a už nikdy sa nepostavíš na svah, rozumieš? Potom bude tvoje rozkošné tajomstvo u mňa v bezpečí.“
„Nemáš tie fotky, pretože Alojz by to nikdy nedovolil?“ ozve sa chladne Štefan. „Bol svojou zbierkou posadnutý a nikomu o svojom archíve nepovedal.“
„Nechal som si ich pár.“
„Pochybujem. Andrej, odíď.“
„Čo chceš urobiť?“ ozve sa strachom. Ten jeho pokoj sa mu nepáči. Kto má pravdu?
„Ale, ale tak ty nechávaš za seba jednať svojho milenca? Aké slabošské.“
Štefan sa zdvihne tak rýchlo, že to sotva postrehnú a Zdeno je prirazený na dvere. Miri zdvihne hlavu. Hm, vyvíja sa to zaujímavo, ale Zmijina spravodlivosť je fakt legendárna. Zajímalo by ju, čo ten chudák urobil, že sa dostal do takej ráže.
„Štefan?“
„Myslím, že my dvaja si budeme veľmi dobre rozumieť. Ak nás nenecháš na pokoji, tak jednoducho podám na teba žalobu, že si ma napadol a nebudeš sa môcť ku mne priblížiť na dvesto metrov.“
„A ako to pomôže tomu slabochovi?“
„Štefan, nechaj to.“
„Ako? Najskôr to, že bude stále so mnou, ale ako náhle ich dáš do novín, zažalujeme ťa. Poznám sudcov, právnikov a všetci, títo ťa zničia lusknutím prstov. Ale ja sa stavím, že žiadne fotky nemáš. Alojz by nikdy nedovolil, aby jeho drahocennosti mal niekto iný. Ešte niečo, počítaj s tím, že tu v Doline nebudeš nikdy vítaný. Teda pokiaľ tu budem ja.“
„Tárate!“
„Nemyslím, ale môžeš si to overiť a aby som nezabudol. Poznám pár novinárov a pár polišov tiež. Ak ich na teba poštvem, potom si môžeš byť istý, že to neprežiješ. Ako by sa ti páčilo mať za zadkom stále niekoho s foťákom?“
Andrej pozná, že sa trafil do čierneho.
„Asi veľmi nie. Pár ľudí mi stále dlží službu a ja to rád obetujem, aby som mal kľud. Pretože keď je Andrej v pohode potom ja tiež. Špatne si si vybral a teraz zmizni. Máš na to hodinu.“ Pustí ho a zreteľne si utrie ruky. „Andrej ideme!“
„Zdeno, prečo?“
„Prečo?!“ zajačí. „Bol si vždy prvý. Miláčik, maznáčik, hviezda a ja nič. Drel som viac než ty, ale kto zhraboval výhry? Ty. Stále na druhom mieste! Koho by to bavilo?! Zmizni!“ Andrej odíde.
„Tak čo?“ spýta sa zvedavo Miri.
„Zdeno sa myslím odhlási.“
„Aká škoda. Hej, ten labyrint bude otvorený?“
„Zajtra ráno.“
„Fajn idem dnu. čo je vo vnútri?“
„Prekvapenie,“ ozve sa Andrej. „Nemusel si to robiť. Vybavil by som to tiež.“
„Ja viem, ale dovolil som si to urobiť namiesto teba. S takým parchantom sa nemusíš zaoberať. Je to špina.“
„Ale…“
„Nasadaj.“ Odvezie ho k sebe do penziónu.
„Idem pracovať. Štefan, hnevám sa.“ S tými slovami odíde. Štefan za ním nechápavo pozerá. Hnevá sa? Čo by mal hovoriť on? Je rozzúrený, že utiekol ako malý chlapec a neveril mu. Lenže počká, až to dorobí. Najskôr všetko zanesie do svojej izby. Odteraz bude bývať u neho. „Marta, Andrejovu izbu prenajmite.“
„E…áno.“ V očiach má veľké otázniky. Čo sa asi stalo? „A Andrej?“
Štefan sa k nej otočí. „Bude bývať u mňa. Neviem, prečo som to neurobil skôr.“ Marta otvorí ústa a potom ich zavrie. Tak toto bude ešte hodne zaujímavé, pomyslí si.
Andrej sa zatiaľ postaví pred bránu. Dokončí to. Ide pre rebrík, ktorý dotiahne a umne kvádre nasadí na seba. Len, aby nesnežilo. Pozerá sa na nepravidelný oblúk. Nespadne to? Nájde nerovnosť a tak ju uhladí. Zíde z rebríka.
„Môžem dnu?“ Andrej prikývne. „Iste prosím.“ Kývne rukou dnu. „Ale ak zablúdiš, nevolaj o pomoc.“
„Neboj, viem ako na to.“ Andrej sa pousmeje, potom zvážnie, keď už tam zmizne. Nikdy by nepovedal, že Štefan toho bude schopný. V tom salóniku sa ho bál, ale chránil ho. Zo Zdenom pekne zatočil, ale bol veľmi autoritatívny. Nemá to veľmi rád. Musí mu povedať, že nebude vždy po jeho, ale v jednom má pravdu. Spanikáril, ale teraz musí zistiť pravdu.
Sakra! Sakra! Kde je ten stred? „Dozadku!“ zakričí hlasne. Kam teraz? Ako dlho tu je? Dvadsať minút? Nemyslel si, že to bude tak ťažké. Tadeto nešiel, určite. Už chápe, prečo Ariadna mala niť. Kde to je? Teraz to bude ono. „Kurva práca!“ zakričí, keď sa objaví slepá ulička. Ide pospiatky. Teraz to bude isto ono. Zadrží dych, nakukne a zastaví sa s otvorenými ústami.
„Ahoj.“
„E… Ahoj.“
Andrej k nemu príde, objíme ho okolo krku a pobozká. „Prekvapenie. Páči sa ti?“ Štefan sa cez neho zahľadí na lavičku. Tak nevie z čoho je vo väčšom šoku. Z toho, že to našiel alebo, že tu našiel Andreja s červenou mašľou okolo krku. Ten sa posadí.
„Lavička pre dvoch,“ šepne Štefan. Nie je to špatný nápad.
„Prečo nie? Nepáči sa ti to?“
„Nie! Naopak, je to skvelý nápad. Prečo si tu?“
Andrej sa zadíva na snehovú stenu labyrintu. „Pretože ťa milujem, pretože nebude vždy po tvojom a no… Ježiš, som blbec!“ prepáč. Vyskočí a utečie, ale Štefan ho chytí za ruku. Pritiahne si ho k sebe.
„Nepoznám cestu naspäť.“ Rozviaže mu mašľu. „Darček?“
„Predčasný,“ povie a cíti, že sa červená.
„Milujem ťa. Presťahoval som tvoje veci ku mne.“
„Miluješ? Ja som mal strach, že nie, že len … A tak som to tu naťahoval.“
„Labyrint?“
Andrej pomaličky kývne. Stiahne z krku stuhu, ktorú si ráno dal do bundy. „Áno. Stále som to odkladal. Bál som sa, že povieš, aby som šiel preč. Kým tu bol, dovtedy som mal nádej, že tu zostanem, že nebudem musieť preč.“
„Chodil si niekedy s niekým?“
Andrej rozpačito zavrtí hlavou.
„Prepáč.“
„Moja chyba.“ V ruke žmuchle stuhu. Sedí na lavičke, pozoruje sneh pod nohami. „Som blázon, že som sa bál.“
„Potom, čo si zažil, nedivím sa tomu. Mne ani nenapadlo, že by si odišiel,“ prizná sa.
„Nie?“
„Nie. Nejako som od začiatku vedel, že patríš ku mne, ale snažil som sa rešpektovať tvoje želania. Teda myslel som si, že ich poznám. Očividne nie.“
„Ty pán policajt, nevyťahujte sa.“ Štuchne do neho a omotá mu stuhu okolo krku. Pritiahne si ho. „A nebude len po tvojom.“
„Nikdy by som to ani nechcel, ale toto bude, nie?“ Pobozká ho a rukou zájde pod bundu.
„Tu to odmietam robiť. Idem!“
„Počkaj, nepoznám cestu!“ zakričí za ním. Vymotá sa z červenej stuhy a usmeje sa. Položí ju na lavičku. Pre niekoho to bude prekvapenie. Vydá sa hľadať labyrintom cestu k svojmu pokladu.
